Izba 1313 (Poviedka na pokračovanie)

Autor: Stanislav Rybár | 12.10.2014 o 23:21 | (upravené 13.10.2014 o 21:33) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

Tento príbeh mi vŕtal už dlhé roky niekde hlboko v mojej hlave a asi nadišiel ten správny čas ho vyloviť na povrch. 

1. Časť - Hotel.

Je to malá ošumelá miestnosť. Taká akých je na svete kopu. Či je malá alebo veľká všetky majú svoj spoločný menovateľ. Je to nemenná konštanta nech ste kdekoľvek na svete. To čo ich spája je anonymita. Tisíce malých zaprášených hotelov ich má a v každej izbe žilo tisíc ľudí, ale ani jeden príbeh sa nezachoval. Či tu bol obchodný cestujúci alebo prostitútka na to by neprišiel ani ten najlepší detektív. Ale táto izba sa aspoň na chvíľu stane slávnou. Užije si svojich 15 minút slávy. Celý svet o nej bude hovoriť. Všetci ju budú poznať potom už menej a nakoniec znovu zapadne prachom a odvezú ju na skládku zabudnutých dejín ľudstva. Možno keby chápali prečo sa stála slávna stala by sa mementom. Kto vie možno nás ešte ľudská nevšímavosť prekvapí a možno nie. Netreba zbytočne predbiehať. Radšej sa poďme spolu do tej izby pozrieť.

Podlahu pokrýva koberec. Možno bol kedysi krásny, pravdepodobne svetlo červený, ale dnes je tmavý od špiny a miestami vydratý od miliónov nôh, ktoré sa na ňom prechádzali. Vlas má krátky a utkaný z takého materiálu, ktorý vás po šuchtavej chôdzi nabije silnou statickou energiou. Tá pláň sa tiahne od stene ku stene, kde sa zase od podlahy ku stropu ťahajú zelené tapety. Miestami od slnka vybielené a miestami od vlhkosti zvlnené, ale i napriek tomu stále držia ako keby ich len včera natiahli. A možno to tak je. Niekto si objednal výnimočný vzor mizérie  a ošúchanosti a len tak pre radosť omietol túto miestnosť. Zo stropu visí luster. Je z mliečneho skla a z profilu vyzerá ako prevrátený dáždnik. Na jeho dne sa rozprestieral masový hrob asi stoviek mŕtvych múch. Za tie roky sa vrstva tiel dostala na úctyhodné tri centimetre. Takže ak ste sa niekedy stretli s porekadlom: ‚Pod lampou je najväčšia tma.‘ iste pochopíte, že v tomto prípade sa metafora stala skutočnosťou. A presne pod týmto tieňom, bolo kreslo. Pomaly dosluhuje. Niet divu pri toľkých zadkov rôznych tvarov a veľkostí čo si na neho sadlo. Keby mohlo určite by o tom napísalo knihu. Napríklad o tom tučnom plešivcovi, čo si na neho sadal každý večer. V jednej ruke držal plechovku lacného piva a v druhej diaľkový ovládač. Sedel v tom kresle popíjal hnusnú brečku a sledoval Hotelovú televíziu. Samozrejme len programy, ktoré boli zadarmo. Bol to škrob. Keď dopil prvú plechovku, vstal stonajúc a zamieril hádam k tristoročnej chladničke, kde mal ďalšie pivá. Zobral si ich rovno všetky. Nebude si predsa namáhať svoje tukom obalené srdce, ešte by sa mu mohlo na tej ďalekej a náročnej ceste zastaviť. Položil plechovky na stolík veľa kresla. So vzdychnutím si sadol sprevádzaný silným vŕzganím úbohého kresla. Samozrejme tučniak to využil a prdol si. Prd mal vlhký. Kreslo sa vždy bálo aby sa neposral. (Hotelový servis ho od jeho kúpenia nikdy nečistil, netepoval. Doslova sa v ňom držala špina za celých 30 rokov. Ako letokruhy, ale späť k tučniakovi. O tom chcelo písať.) Keď už vtesnal svoj monštruózny zadok na matrac, zobral plechovku a otvoril si pivo. Smäd asi mal obrovský lebo ten polliter mal v sebe za pár sekúnd. Plechovku pokrčil ako keby bola z papiera a hodil do rohu ku chladničke – bol tam  kôš na odpadky. Netrafil sa. Niet sa čomu čudovať pravdepodobne asi jediným športom, ktorý aktívne vykonával bolo otvárania a zatváranie chladničky. Tučko rozmýšľal či sa postaviť a hodiť plechovku kam patrí, ale nakoniec usúdil, že je to zbytočná námaha a mávol rukou.

„Zajtra to vyhodím!“ Povedal si pre seba. Nikdy ju nezdvihol namiesto toho mal okolo koša obrovskú kopu hliníkových plechoviek. „Pssssss“ ozvala sa čerstvo otvorená plechovka a aj tú na jeden hlt vypil. Takýmto tempom stiahol aj zvyšné pivá. Potom posmelený alkoholom pristúpil k svojmu obľúbenému rituálu. Pokrkval poslednú plechovku a odhodil ju k ostatným, kde sa pomaly čnel ďalší tatranský štít. Rukou, ktorou zvieral diaľkové ovládanie prepol na jedinú platenú stanicu, za ktorú bol ochotný zaplatiť. Obraz stmavol a hneď sa  rozsvietil aby sa na obrazovke televízora objavila dobre vyvinutá ženská hruď. Prsia sa natriasali v rytme prírazov jej milenca, ktorý stal za ňou a týral ju so svojim obrovským údom. Žena skučala.

„Kto vie či to predstiera?“ Tučko sa prvý krát v tomto dni reálne zamyslel a využil svoju šedú kôru. „Určite, keď tu kurvu kláti s takým kladivom.“ Zasmial sa. Po chvíli ho prestalo baviť byť len nečinným prizerajúcim. Jednou rukou stále zvieral diaľkové, ale tou druhou voľnu si začal rozopínať nohavice. Po úmornej snahe dostať sa cez haldy tuku konečne držal svoj zmäknutý úd. Trvalo dlho kým sa mu podarilo dosiahnuť uspokojivú erekciu. Od kedy začal naberať kilá mal s tvrdnutím problém. Koľko krát sa mu stalo, že počas sexu mu zmäkol a on so zahanbením musel predstierať orgazmus, hoci od začiatku súlože ubehlo pár sekúnd. Po chvíľu sústredeného trenia jeho semeno zašpinilo gauč a koberec. „Zajtra to utriem.“ Hovno. Nechal to celé zaschnúť! To sa opakovalo deň čo deň. Kreslo si spomínalo aj na časy kedy si tulo vodil aj šľapky. Krásne ale zmachlené, že nikto nepochyboval čím sa to živia. Dokonca aj ich známi  vravievali ako sú krásne, ale v duchu každý kričal jedno slovo: „Kurva!“ Tým ženám to bolo jedno ľahko zarobené peniaze. Teda do momentu kedy sa stretli s Tučkom. Každá sa tvárila sexi. „Och ja som dračica.“ „Och ja ťa vezmem na mesiac.“ „Och umriem blahom, keď mi pokryješ celú tvár horúcim semenom.“ Usmievali sa od ucha k uchu, ale iba do momentu, keď sa Tučko vyzliekol. Vtedy každej Kurve zamrzol úsmev na tvári a po chvíli sa na tvári objavilo zhnusenie. So zaťatými perami sa nechali obrábať jeho rýchlo mäknúcim údom. Každá sa bála aby sa mu nepodlomili ruky a nepriľahol ich. Tučko totiž nepoznal inú polohu ako je misionár, ale Tučko nebol hlupák a všimol si tie pohľady. Nakoniec Šľapky prestali chodiť a on sa spoľahol na svoju vernú ruku.

            Štrkotanie kľúčov v zámku prerušilo kreslo vo vymýšľaní svojej knihy. To sa vrátilo do prítomnosti, nehybné a plné špiny za posledných tridsaťpäť rokov. Dokonca aj s časťou mŕtveho Tučka, ktorý zomrel pri jednej zo svojich masturbácii. Trvalo týždeň kým sa ho hotelová služba uráčila odpratať a ani potom ho netepovali aj napriek tomu, že jeho tlsté telo sa týždeň rozkladalo. Izbu iba povysávali a vystriekali osviežovač vzduchu aby prekryli ten puch. Kreslo posunuli k oknu a nechali slniečko aby ho vysušilo.

            Taký už bol hotel Šangri La. Miesto, kde sa odobrali ak ste chceli zmiznúť z očí verejnosti. Malý izolovaný na kraji mesta a to do slova. Mestská cesta viedla k nemu a potom nič. Len prašná cesta vedúca k neďalekému lesu. Myslím, že bol plný borovíc, keďže aj cez zimu bol krásne zelený a cez horúce dni keď vial vánok od drevených hradieb bolo v vzduchu možné zacítiť  sladkastú vôňu smoly. Celkom ironické, keď si uvedomíte fakt, že obyvatelia hotela mali toto spoločné. Každému než sem prišiel sa lepila smola na päty. Ranené zvieratá si tu našli úkryt s tým, že si vylížu rany. Mnohé z nich dostali infekciu, iné to nezvládli a zabili sa. Taký bol Hotel. Čierna diera, ktorá priťahovala stratené duše a žiadnej nedovolila opustiť toto miesto. Tým, ktorým sa to podarilo sa stratili v bahne ľudstva a nikto o nich už nikdy nepočul. Okrem súkromnej cesty mal Hotel aj vlastné parkovisko, ktoré pokrýval rozpraskaný asfalt.  Kde tu v praskline vytŕčalo steblo trávy. To les vyhlásil vojnu civilizácii a vyslal partizánske oddiely aby zabrali územie, ktoré im kedysi patrilo.  Okrem toho na parkovisku stálo zopár áut. Samozrejme všetky také ubiedené ako keby naschvál chceli dotvoriť kolorit mizérie. Azda najvýraznejšia bola stará dodávka. Kolesa mala spľasnuté a napoly vryté do asfaltu. Každým horúcim dňom sa povrch menil na bažinu a pomaly hltal dodávku. Z priestoru medzi predným oknom a kapotou vyrážala tráva a medzi steblami sa na slnko predieral malý stromček. A karosérie prežratá hrdzou. Stavím sa, že keby ste dali tomu autu frčku tak by sa rozpadlo na prach.

            Okej, keď sme sa už vynadívali na ten zázrak motorizmu, môžeme sa otočiť a poriadne si prezrieť budovu hotela. Teda ak chcete... Teda, určite chcete, veď my ľudia sa radi vyžívame v mizérii sveta.  Sme zvedavý čo sa deje s troskami, ktoré boli vyhodené na smetisku. Budovu postavili ešte dávno pred rokom tisícdeväťstoosemdesiatdeväť. Skôr narodení už asi majú hmlistú predstavu. Megalomanská budova o trinástich poschodiach. Postavená z lacných betónových panelov. Do revolúcie budova slúžila len a len ako robotnícka ubytovňa už neexistujúcej továrne postavenej za lesnou hradbou. Neviem čo sa tam vyrábalo, ale asi niečo nebezpečné čo muselo byť segregované od mesta a postavené na jeho samom kraji. Takže Hotel stál asi kilometer od najbližšej obytnej budovy a továreň ešte ďalej. Po skončení socialistickej éry, podnik sa vytuneloval a svoje brány zavrel navždy. Rozkradnutý do poslednej šrúbky. Dnes sa do komplexu nasťahoval les a pretransformoval výrobu podniku. Do dnes vyrábajú kyslík v celku dobrej kvalite.

            Keďže robotníci nemali prácu, odišli z ubytovne a tej hrozil rovnaký osud ako fabrike opodiaľ. Ale našťastie sa stretlo pár múdrych súdruhov ( pardon čo to trepem) veľavážených pánov podnikateľov, ktorí strhli stranícke kabáty hádam rýchlejšie ako si strháva šaty striptérka a tí sa rozhodli vo svojej genialite prerobiť z ubytovne honosný hotel. Pre zahraničných turistov, pre západných Nemcov nech donesú svoje Marky! Pred rokom triedny nepriatelia, dnes vážení turisti. Kedysi nacisti dnes štedrí mecenáši zvedavý na komunistický skanzen. Plány veľké, ale všetko to ostalo pri zmene mena na Šangri La a tam celá honosná transformácia skončila. Dobre nakúpili nábytok, ale poväčšinou z druhej ruky. Fasádu nechali takú ako bola. Hnusná, sivá zložená z miliónov malých dlaždičiek nalepených na stenách. Dnes hádam polovica chýba a vy sa pozeráte na lascívnu budovu, ktorá sa zvodne poodhaľuje. Vstup je taký ako mala väčšina takých budov. Súprava dvojitých dverí. Obe presklené. Rám bol zo železa a sklá do neho vsadené a prichytené obrovskou vrstvou tmelu, ale aj ten sa časom začal drobiť. Lemy pokrýva hliník ako dekorácia. Pred nimi popolník na stračej nôžke. A na krátkych schodíkoch je prichytený červený koberec. Ten a koberec na recepcií sú jediné pokrovce, o ktoré sa tu pravidelne starajú.  Oproti dverám je recepčný pult a za ním sedí správca, recepčný a riaditeľ hotela v jednom. Tibor Bartoš. Pomyselný kráľ vo svojom zablšenom kráľovstve. Starý a múdry kráľ. Tohto roku dosiahol uctihodný vek, ktorý mu nikto nepredpovedal. Najmä lekári, keďže Tibor fajčí ako továrenský komín, pije ako Dán ( Sorry dánska kráľovná, ale nebudem tu pranierovať východné Slovensko) a jediné jedlo, ktoré uznáva za pravú a zdravú stravu je vyprážaný rezeň so zemiakovým šalátom, alebo rezeň medzi dvoma krajcami chleba, takzvaný východniarsky hamburger (dúfam, že jej veličenstvo je už spokojné). Ak by ste čakali že na recepcii bude sedieť dvestokilový chlap, tak sa mýlite. Nespravodlivo je chudý dá sa povedať, že šľachovitý. Riaditeľom je tu od začiatku fungovania hotela. Každý deň sedí za pultom, lúšti krížovky a pritom si pofajčieva jednu cigaretu za druhou a sem tam siahne po chlebe s rezňom, alebo si len rukou prečeše šedivé vlasy. Keďže ruky ma od rezňa mastné, tak to vyzerá ako keby na staré kolená chytil krízu svojho veku a začal používať gél na vlasy. Taký bol Tibor. Mal pokojný život, kde ho nič nezaujímalo. Ani hotel a ani hostia. Len sedel a lúštil a fajčil a sem tam sa vyparil mimo kamery a uhol si poriadny dúšok vodky, čo schovával v splachovacej nádržke na toaletách pre zamestnancov. Proste život gombička a nič ho nemohlo dožrať. Až do dňa kedy prišiel do hotela posledný hosť.  (Pokračovanie nabudúce)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?